Kto nám pije krv

No kliešte predsa! Sú to druhí najčastejší votrelci v kožuchu nášho zvieratka.

Na Slovensku sa bežne vyskytuje kliešť obyčajný (Ixodes ricinus), ale problémy robí aj menej častý pijak lužný (Dermacentor reticulatus). Vyskytujú sa do nadmorskej výšky 600 – 800m.n.m., ale dokázané boli už aj nad 1000 m.n.m.. Majú radi listnaté a zmiešané lesy, okraje hájov a lúk, no doma sú aj v mestských parkoch, či zanedbanej záhrade. Naopak neobľubujú borovicové a smrekové porasty, obrábané polia, vinice a mokrade. Nájdeme ich už skoro na jar a na zimný spánok sa ukladajú koncom októbra. V období ich aktivity sú dva vrcholy ich invázie. Prvý je koncom apríla a v máji, druhý v septembri a októbri. V období najväčších horúčav sa aj oni šetria, čo však neznamená, že nie sú.

Oba spomenuté druhy sú tzv. trojhostiteľské kliešte, čo znamená, že larva, nymfa aj dospelý jedinec potrebujú každý svojho vlastného hostiteľa. Chutí im krv myšovitých hlodavcov, zajacov, malých šeliem, srnčej zveri, hospodárskych zvierat, psov, mačiek a nepohrdnú ani tou ľudskou. Larva pije na svojom hostiteľovi 2 – 6 dní, nymfa 2 – 7 dní a dospelá samička 5 – 14 dní.

Pricicanie kliešťa je takmer ako rituál. Špeciálnymi zmyslovými orgánmi sa vedia zorientovať a vyhľadať svoju obeť. Miesto vpichu najprv znecitlivie, potom kožu prereže úplne bezbolestne. V koži sa „zabetónuje“ a môže veselo cicať.

Kliešť figuruje ako významný prenášač závažných infekčných ochorení a nie sú to žiadne drobné boliestky. Ide o lymskú boreliózu, kliešťovú encefalitídu a babeziózu. Posledná menovaná je na Slovensku len krátko a hlavne v južnejších oblastiach, ale jej výskyt narastá.